NIkdy som nerozmýšľala nad tým, aké ťažké je mať niekoho rada...
Možno to vyznie ako priveľmi otrepané klišé, ale vážne si to človek uvedomí až vtedy, keď mu prihára.. Kamarát, kamarátka, priateľ, priateľka.. Týmito slovkami neoznačujeme každého, niekto mnohých, niekto menej ľudí a iným stačia prsty na jednej ruke...
Už v škôlke som mala kamarátku. Áno, takú "naozajstnú", chodili sme spolu na hojdačku a nik iný tam k nám nesmel. Lebo to bola len naša, my sme sa na nej mohli hrať. Kamarátstvo nám potrvalo aj na základnú školu, sedeli sme spolu v lavici, boli sme kamarátky, ktoré o sebe vedeli úplne všetky najtajnejšie tajomstvá.. len jednu chybičku to malo. Netrvalo to dlho. Výber strednej školy pokazil názory každého v triede a najviac moju kamarátku.
Áno, dovtedy som hrdo prehlasovala, že mám priateľku, zverím sa jej so všetkým, spolu hodnotíme chalanov, čo idú okolo. Rozprávka sa skončila. Nerozdelilo nás to, že by sme každá odišla na inú školu. Boli to predsudky. Hlúpe predsudky, ktoré ju ovplyvnili. Myslela si, že ak ja ďalej pokračujem na gymnáziu, ona na obchodnej, je nemysliteľné, aby sme sa naďalej priatelili, lebo ja si už určite myslím niečo iné..
Nerozhodovali o tom dni, či týždne. Stačil názor úplne cudzieho človeka a bolo to. Dá sa vôbec takto pokaziť priateľstvo? Pozerám sa na to teraz už s odstupom času, no stále nenachádzam odpoveď...
Komentáre
Bohuzial da...