Je to úplne krásne mať priateľa. Stáva sa zo mňa šťastnejší človek, každým dňom viac a viac. Viem, že to asi nedávam dostatočne najavo, neviem narábať so slovkami. V hĺbke srdca cítim neskonalú lásku, obrovskú.. ale neviem ju vyjadriť. Som až tak preplnená myšlienkami, chcem sa mu zdôveriť so všetkým, až nakoniec vynechám to najdôležitejšie..
Mám po boku úžasného človeka. Chráni ma neustále, stará sa o mňa a ľúbi ma. Po predchádzajúcom vzťahu mi to pripadá ešte stále nemožné, niečo, čo sa mi sníva už rok a ja sa nie a nie zobudiť. Nedokážem si to uvedomiť, pripustiť, že to, čo ku mne cíti je skutočné a čo je ešte krajšie aj ja k nemu!
Je to obrovská bublina. Uzavretá z každej strany, bez akejkoľvek hrany. Lenže môže ľahko prasknúť. Aj keď si to nechcem pripustiť, pôsobí na ňu prítomnosť, ľudia, ktorí sa snažia do tej bubliny dostať i za cenu, že praskne. A potom minulosť. Nenávidím dejepis. Možno je to určitá forma zaslepenia, lebo nechcem vidieť to, čo bolo. Jednoducho nie, ale keď sa zamyslím neobíde ma to. Musím chrániť bublinku, lebo ona sa sama neubráni.. Tak prečo potom stále na ňu udiera to, čo bolo? Tí, čo boli? Tí, čo sú? ...
Komentáre
.
:)
chran si to