Milujem cestu vlakom.. Tejto láske sa oddávam už dávno, už ako šesťročná som chodievala s bratom na tréningy, lebo on je mladší..
Je to cestovanie, ktoré mnoho ľudí nepozná, ale mnohým práve vlakom vedie cesta do práce. Ja každé ráno utekám na stanicu, i keď ju mám tak tri minúty z domu. No nič to. Čo človek nespraví pre svoju kondičku. A potom zo stanice do školy. Proces dochádzania. Inak povedané, večný kolotoč. Ale vždy sa v ňom stane niečo nové..
Najlepšie sú prípady, keď nejaký šialenec ohlási bombu na mojej konečnej stanici. Pre všetkých ostatných to znamená hromadné vyhodenie z vlaku a pratanie sa do autobusu. Ani sa mi občas nechce veriť, že sa dokážeme všetci zmestiť do troch autobusov. Ale aspoň cítime jeden druhého. Úplne doslovne sa nám naskytne príležitosť byť obklopený z každej strany končatinou niekoho druhého. Ale stáva sa to skôr výnimočne..
Možno je to trošku mojou povahou, alebo je to čisto len vec nálady, ale mám rada úplne prázdne vlaky. Nastúpim do vlaku a všade sa rozľahne ticho. Občas to ničí a dodáva pocit hroznej samoty. Vlak je už pristavený, no som prvá osoba, ktorá doň nastúpi. Otvorím dvere od kupé a mám pocit, že mi to tam patrí. Malý kúsok sveta. Až vtedy vlastne zistím ako skvele si dokážem porozhadzovať veci navôkol. Prvý cestujúci nastupujú zvyčajne až po nejakej polhodinke, čo tam už ja som. Vtedy sa už stráca moje kupé kráľovstvo a delím sa oň s mnohými..
V osobnom vlaku je to úplne iné. Všetko je otvorené a ľudia sú si čím ďalej viac cudzí. Prisadne si k vám niekto, no ak nadviažete rozhovor, každý jeho kúsok tela vám vraví, že ho otravujete. To je ten lepší príklad, inak vás odignorujú úplne. Zo školy chodieva vlakom iba naozaj hŕstka ľudí. Nastúpi chlapec, čo je len o ročník vyššie, sadne si do vedľajšej ´štvorky´sedíme sami vo vagóne, ani náznak pozdravu. Vidíme sa každé ráno, občas i poobede, no sme si zároveň blízky i vzdialený. Rada sa rozprávam s ľuďmi, vychutnávam si pocit, keď mňa niekto počúva, možno práve preto by som najradšej s každým prerozprávala hodiny, len tak.. Ale čo ak v budúcnosti budeme chodiť vedľa seba bez pohľadu, uponáhlaní do práce, do školy.. Nebude nik "len tak na rozhovor, možno kamarátstvo".. Pre mňa by to bola určite jedna z najsmutnejších vecí..
Komentáre